|
|
Janko Kulina, Ivan Požár, Martin Požár, Ivan Polák, Laco Hrabovský, Janči Hoffman, Michal Solovic (Pepek),Milan Luliak, Lenka a Tomáš Krausovi, Tomáš Podhradský, David Suski
Po dlhom plánovaní, sledovaní počasia a problémom zohnať ešte jedno auto sa konečne hýbeme smerom Francúzsko. Prvú noc trávime na odpočívadle za nemecko-švajčiarskými hraniciami. Našli sme si pohodlné miestečko pod stromami a vyspinkali sa doružova.
Ráno radšej stávame trochu skôr, aby sme náhodou nemuseli obohatiť švajčiarsku policajnú pokladnicu (prespávanie na odpočívadlách je zakázané). Toto rozhodnutie sa ukazuje ako veľmi múdre, lebo som si ešte ani poriadne zuby neumyl a policajti nás už kontrolovali. Naštastie všetko je pobalené a argument, že sme horolezci a ideme zdolať Mont Blanc asi zaberá a policajti sa poberajú svojou cestou.
Pri prechádzaní dedinkou Martigny sa kocháme vinicami ,ktoré sú rozosiaté po takých svahoch, že človek by tam musel asi po štyroch oberať. Ďalej pokračujeme nekonečnými serpentínami. V sedle Forclaz(1526m) prvý krát v živote vidím na vlastne oči ľadovec (Bisse-glacier).
Po príchode do Chamonixe nachádzame neplatené parkovisko, ale bohužiaľ už plné. Tak volíme taktiku vyčkávania, čo sa vypláca. Pri prieskume tohto gýčového horského mestečka a hľadaní informácii o počasí stretávame našu zvyšnú časť výpravy z Čiech (Tomášov, Lenku a Daviho). Majú informácie o počasí, ale tie nás ani trochu netešia (na vrchole Midi hlásia silný vietor a sneženie). Snažíme sa teda dohodnúť na nejakom pláne a hlavne potrebujeme nájsť nejaké miestečko, kde sa môžeme vyspať. Tomáš má francúzskeho skalkárskeho sprievodcu , v ktorom je spomenutá lezecká oblasť Le Fayet, kde sa dá liezť aj v prípade nepriaznivého počasia a dá sa tam aj prespať(samozrejme nie je to povolené). Ja s Jančim, Pepkom a Lacom si chceme vybehnúť ešte na Brevant (2500m.n.m). Je už dosť neskoro, ale keďze nemáme žiaden lezecký matroš, tak sa nám ešte do Le Fayet nechce ísť. Výstup nám trvá cca. 3h. Pod vrcholom nachádzeme neskutočné množstvo lezeckých husto istených ciest. Na vrchole je reštaurácia a lanovková stanica v jednom. Je nenormálne, kam ty ľudia dokážu vytiahnúť toľko železa. Dolu sa ponáhľame, lebo sa začína stmievať a my nemáme šajnu, kde Le Fayet je (najhoršie na tom je, že ani niektorí Francúzi to nevedia). Po dlhom hľadaní a navigovaní cez vysielačku sa dostávame to termálneho parku, v ktorom sa nachádzajú lezecké skalky. Večera, pivo a ďalšia noc pod holým nebom na zakázanom mieste :))
Ráno ideme pozrieť nejaké informácie o počasí. Vďaka Lenkiným znalostiam francúzštiny ziťujeme, že meteorológovia sa mierne sekli a počasie na najblizšie dni má byť veľmi dobré. Neváhame a ideme do Chamonix. Autá parkujeme na veľkom neplatenom parkovisku pri stanici zubačky na Montenvers. S Pepkom a Jančim volíme výstup na Montenvers na pešo(cca. 2hod), ostatok
ide zubačkou. Pod vrcholom nás naháňa dážď a riadny treskot z blížiacej sa búrky. Na vrcholovej stanici stretávame zvyšok. Lenka s Tomášom sa rozhodli, že pôjdu po svojej osi a Ivan Polák príde na Midi lanovkou a donesie nám aj stan. Po utíšení dažďa schádzame po železných rebríkoch až na ľadovec Mer de Glacier. Je neskutočný špinavý a zapadaný kamením. Potvrdzuje sa info od horských vodcov, že toto leto je veľmi teplé a ľadovec rozpráskaný. Okolo 20.00 sa nám darí nájsť kamenný ostrov uprostred ľadovca. Uprednostnil som s Pepkom žďárak pred stanom (hlavne kvôli hmotnosti), tak odkukávame od Martina ako stavia malinký stan pre dvoch zo žďáraku. Ťažko ale predsa sa nám darí vliezť fo tohto nášho obydlia... ešte, že nie som klaustrofóbik.
V noci ma nachvíľu prebúdza dážď, ktorý bubnuje na žďárak, ale netrvá to dlho a zasa sladko spinkám.
Ranný budíček je o to krajši, keď zisťujeme, že tentokrát predpoveď vyšla a vonku je jasno. Po klasickom rannom rituále, pokračujeme ďalej. Po pravej strane nad ľadovcom je chata Refuge du Requin(2516m)
Pod ľadopádom sa delíme na skupiny a každý ide cestou, ktorá sa mu zdá lepšia. Ja sa pridávam do skupiny Davi - Pepek - Janči. Snažíme sa prejsť ešte pred ľadopádom na pravú stranu. Videli sme tam, nejakých ľudí, tak dúfame že tadiaľ sa bude dať bezpečne vystupiť na vrchol ľadopádu. Naša cesta sa komplikuje vďaka veľkým trhlinám. Naväzujeme sa. Po dlhom kľučkovaní, skakaní, vracaní sa, sa dostávame na druhú stranu. Občasne počujeme rachot a vidíme ako sa niektoré séraky v ľadopáde lámu. Ostatní prešli na druhú stranu tesne pod ľadopádom. Bolo to rýchlejšie ako naša trasa ale možno nebezbečnejšie. Ďalej pokračujeme po pravej strane ľadopádu, tam kde sme videli iných horolezcov. Len Janko s Tomášom si asi mysia, že je to veľmi nudná trasa, tak idú po svojej. Občasne nás obstrelujú kamene. V jednom mieste, chalani kričia, že padá obrovský kameň na mňa. V tom okamihu som podal asi svoj životný výkon v behu v mačkách po strmej ľadovej stene. Veru ani neviem ako som to prebehol. Naštastie kameň sa zastavil nado mňou, ale srdce mi ešte dobrú chvíľku riadne búšilo.
Martin so svojou partiou ide za nami, len Janka s Tomášom nevidíme. Nevieme kadiaľ mohli ísť, lebo celú stenu dobre vidíme. Nad chatou Refuge du Requin krúži vrtulník. Najskôr si myslíme, že to je nejaký filmársky, potom že nejaký zásobovací. Ale keď vidíme, ze spúšta záchranárske nosítka, mráz nám prechádza po chrbte, lebo v tých miestach sa niekde zabaranil Janko s Tomášom. 10 minút sme len stali a pozerali na vrtulník. Po chvíli niekto z našich kričí, že niekoho vidí na rebre. S úľavou sme si vydýchli. Je to Janko s Tomášom. Na vrchole ľadopádu sa zasa všetci stretávame. S úsmevom nám oznamujú, že museli použiť aj svoju jedinú ľadovcovú skobu.
Dúfali sme, že ďalej to bude lepši terén, ale opak bol pravdou. Zasa dilema kadiaľ ísť. Martin a spol. sa vybrali po nejakých stopách, ale keď vidíme tie snehové mosty a veľké trhliny, tak radšej skúmame niečo iné. Nechávame to na Daviho, ten má z našej skupiny jediný skúsenosti s ľadovcami. Vyzerá to tak, že sme zvolili správnu cestu, horolezci, ktorých stretávame tvrdia, že ďalej je to v pohode. Konečne sa dostávame k snehovým pláňam. Tu sa odvezujeme s domienkou, že už trhliny skončili. To však bola veľká chyba.
Hlavu mám sklopenú k zemi a len šlapem. Naraz počujem, že niekto kričí o pomoc. Sakra veď on kričí po slovensky... v momente som si nevedel vybaviť, že kto nám chýba. Snažím sa bežať, ale výška už začina na mňa pôsobiť. Janko, ktorý išiel vpredu kričí že Pepek sa prepadol do trhliny. Pepek je zaseknutý asi v hĺbke 5m, naštastie vyzerá to tak, že sa mu nič nestalo. Rýchlo mu hádžeme lano (ešte, že sme si nedali sedáky dole), vyťahujeme jeho batoh, spúšťame Pepka ešte po karimatku, ktorá mu padla o nejaký ten meter nižšie a potom už musí Pepek sám prusíkovať. V momente keď sa vynorila jeho hlava,okolo prelieta ďaľší záchranársky vrtulník a pozerá, čo sa stalo. Keď vidia,že o pomoc nežiadame letí ďalej.
Pepek je v šoku, celý je premáčaný a riadne s ním trasie... v tričku s krátkym rukávom tam dole asi teplo nebolo. Po chvíli keď sa Pepek trochu zahrial ideme ďalej, ale už naviazaný. Dosť často prekonávame skryté trhliny, chodíme po snehových mostoch...ale už s väčšou opatrnosťou.
Konečne vidíme Midi. Tam by nás mal čakať Ivan zo stanmi. Medzi tým Janko s Tomášom, ktorý si tento krát zvolili kratšiu cestu pomáhajú francúzskej horolezkyni, ktorá sa prepadla do trhliny. Najväčší paradox je, že kúsok od trhliny si stavali ďaľší asi francúzski horolezci stan a na ňu a jej parťáka uplne kašlali aj keď videli, že ju nemôže vytiahnúť. Aj takýto sa nájdu v horách.
Po príchode do tábora pod Midi, sme zisťujeme, prečo celý deň lietali vrtulníky. Na výstupovú trasu na Mont de Tacul padla obrovská lavína, ktorá pochovala (asi) 7 horolezcov, medzi ktorými boli aj horskí vodcovia zo svojímí klientami. Keď to vidím, prestávam uvažovať nad tým, že by som zajtra išiel na vrchol Mont Blancu. Vzdávam to.
Budíme sa neskôr až okolo 8.00. Neverím vlastným očiam. Ďalší ľudia stúpajú po lavíništi, aby vystúpili na Mont Blanc. Niektorí z naších sú rozhodnutí, že taktiež pôjdu. Neviem sa rozhodnúť. Taký zmätok aký mám teraz v hlave som ešte nemal...ísť...neísť... Rozhodujem sa ako posledný, že idem. Vďaka mne začíname dosť neskoro nastupovať a séraky nad výstupovkou začínajú byť nasvietené. Na vrchol idem s Martinom, Pepkom a Jančim. Druhú skupinu tvorí trojka je Janko, Davi a Tomáš. Martin volí taktiku po lavíništi môžeme ísť miernejším tempom a pod sérakmi musíme šlapať tak rýchlo ako vládzeme. Znie to celkom jednoducho, ale v tej výške je to takmer nemožné. Krvavé hrudy na lavíništi nám veľa odvahy nedodávajú.
Konečne posledný sérak a sme na rebre Mont de Tacul. Z diaľky vidíme ďalšie problémové miesto, strmý výšvih na Mont Maudit. Problém však nie je samotná obtiažnosť(sú tu natiahnuté fixy) ale množstvo ludí. Jedni idú nahor a druhí dole... my slušne dole čakáme, pokiaľ sa nám to uvoľní a potom lezieme. Ale niektorí "horolezci" asi niečo také nevedia. Keď sme boli nalezení, tak začali cez to isté miesto sa spúšťať naraz asi 5 ľudí. Mali sme chuť ich niekam poslať, len čo keď ty magori nevedia ani po anglicky.
Po vylezení tohto miesta sme konečne uzreli Mont Blanc. Už sa zdalo, že len kúsok ale opak bol pravdou. Tu začínam pociťovať nedostatočnú aklimatizáciu... problémy s dýchaním, bolesť hlavy a pocit, že som úplne vymetený... 20 krokov, výdýchať sa, 20 krokov, vydýchať sa... Konečne vrchol, ten sa ako naschvál celý zakryl do mrakov. Takže viditeľnosť je tak 2 metre. Je 16:27, výstup z tábora pod Midi nám trval 7hod9min.
Zopár vrcholových fotiek a ideme dole po klasickej výstupovej ceste. Martin chytá zvláštnu chorobu. Čím nižšie ideme, tým viacej ho začína bolieť hlava. Pepkovi sa vypína máčka práve v tých najužších miestach hrebeňa. Po rýchlej oprave schádzame k Valotke, tá je však plná, preto pokračujeme ďalej až k chate Gouter. Platíme 10 euro za nocľah na zemi. Myslíme si, že keď si zaplatíme tak miesto máme isté. Ale nebyť českých dievčat, ktoré sa ešte nejako potlačili tak miesto na zemi ani na stole, lavici nemáme.
Budíček o 1.00 v noci. Polovička chaty stáva aby mohlo vystúpiť na Mont Blanc klasickou cestou a ten deň zísť do Chamonix. S tým sme boli oboznámení. Aj s tým, že ak budeme chcieť môžeme si ísť potom ľahnúť na posteľ. Zo slovíčka môžeme sa vykľulo, že musíme. Ani to nám nevadí...len ako máme ísť do postele keď sú tam ešte ľudia. To čo začal robiť "chatár" asi nikdy nezabudnem. Ľuďom, ktorí sa pomaly zdvihali zo zeme, vyhadzuje veci von z jedálne, topánky, karimatky...čo mu prišlo pod ruky to vyhodil von z jedálne...u mňa si to odniesol spacák...ešte, že som taký mierumilovný človek, lebo asi by za tým spacákom letel on. Keď sa to trochu utriaslo, sa nám darí si nájsť miesto na posteli. Aspoň, že tu chvílu sme si mohli dobre pospať. Ráno prichádza na Gouterku aj Janko s Davim a Tomášom. Prespali v nejakom sedle v stane, ale silný vietor im moc spánku nedoprial. Skoro ako mi len to mali zadarmo :)
Od Gouterky dole je to zaistená ferata v rozbitej skale, je to "humus", každú chvílu niekto spustí kamene. Je to asi najnechutnejší úsek na celom výstupe. Ľudí tu je ako na "Václaváku".
Schádzame dole aj s jedným Čechom (meno som zabudol), ktorý má výškovú chorobu a má strach zísť sám. Francúzi ho nechcú zviesť vrtulníkom, že vraj nie je dobre počasie, Česká poisťovňa mu tvrdí, že to nie je dôvod na záchranu vrtuľníkom vodcovia s jeho cestovky mu tvrdia, že je moc ťažký a že by ich mohol strhnúť dole.
Martin ide vpredu a ukazuje kadiaľ má stúpať, Janko s Tomášom ho istia na lane. Chlapík, že vraj videl, keď vystupoval, ako sa niekto pošmykol a zabil sa. To jeho psychiku úplne zničilo a má problémy ísť aj po normálnom chodníku bez toho aby sa niečoho nedržal. Pri chate Tete Rousses sa lúčime s ním. Schádzame peši až k lanovkovej stanici Belevue. Mne odišli nadobro kolená a preto volím radšej cestu lanovkou do La Houches. Pripája sa aj Martin, ktorý má tiež problémy s nohami. Ostatní idú pešo.
Laco prichádza pre nás autom a presúvame sa do Chamonix. Tu trávime noc vedľa našich áut na parkovisku pri stanici zubačky na Montenvers. Večer ešte niektrí idú poobzerať Chamonix, ja volím radšej spánok.
Počasie sa definitívne pokazilo. Mali sme to načasované veľmi dobre. Chceme sa ešte zastaviť na jeden deň v Garmischi a vystúpiť na Zugspitze. Počasie však už vystrája aj v tejto oblasti (búrky, krúpy, záplavy v Mníchove). Naberáme kurz Slovensko. Ideme bez prestávky. Na Slovensko prichádzame okolo 6.00 ráno.
Obdiv patrí Lacovi aj Pepkovi, ktrorí to odšoférovali až na Slovensko.
Na vrchol Mont Blancu vystúpili Martin Požár, Pepek, Janči Hoffman, Milan Luliak, Janko Kulina, Tomáš Podhradský, Davi Suski.
Laco Hrabovský a Ivan Požár vystúpili z Montenvers do druhého tábora pod Midi. Lenka a Tomáš Krausovi vystúpili z Midi na vrchol Mont de Tacul.
Chcem sa poďakovať Ivanovi Polákovi, ktorí nám vyviezol a zviezol stany, ďalej Lacovi a Ivanovi Požárovi, ktorí nám zviezli nepotrebné veci do Chamonixe a tým uľahčili výstup na vrchol Blancu.
Fotky z Mont BLANCu 2005 sú vo fotoalbume
.
Autor: Milan Luliak
|
|
|